Stará láska nehrdzavie! Ráno, keď som sa prehrabkávala vo svojom šatníku, opäť som natrafila na síce staršiu desať ročnú, ale zato bývalú sukňovú lásku. Vždy som si doteraz len tak povzdychla pri pohľade na ňu a zatúžila si ju opäť obliecť. Nebola snáď vhodná príležitosť alebo mi možno chýbal nejaký doplnok, s ktorým by tvorila krásny celok?

Áno aj, ale bolo to aj tým, že druh látky, z ktorej je ušitá (prací kord) nebola istý čas v móde. Avšak, keďže mám novú faux fur vestičku z môjho obľúbeného obchodíka MORE & MORE z outletu Villaggio v Parndorfe a slniečko dnes príjemne hrialo, sukňa šla na fotenie zaručene so mnou. Potešenie bolo určite na oboch stranách. Na obrázkoch vám predstavujem vítanú jarnú a zároveň sviežu kombináciu zelenej a žltej farby, pričom vestička outfit zjemnila a príjemne zahriala.

Práve som si spomenula na dávnejšiu príhodu s fotením na preukaz na vlak (známy ako režinka). Boli to približne tri mesiace, čo som naposledy prekročila prah dverí u kaderníčky. Moje vlasy už boli neposlušné a nepoddajné, jednoducho potrebovali zase pristrihnúť a odborne pohladkať. Navyše som sa v ten deň nevyspala najlepšie, dôkazom čoho bol pohľad na moju štrajkujúcu ofinu v zrkadle. V ten deň bolo navyše upršané počasie a ešte k tomu fúkal aj ostrý vietor. Najhoršie na všetkom bolo to, že som sa mala ísť fotiť na preukaz. Veď to poznáte, keď sa trápite s ofinou v kúpeľni, potom nič nestíhate a lietate hore dole. Na fotenie som dorazila v podstate v behu. Pán fotograf s kamenným výrazom v tvári mi nedal ani čas na vydýchanie sa, veď som predsa bežala na kyslíkový dlh. Spomínam si len, ako povedal, aby som si sadla, na čo som zrazu počula cvak a bolo to.

Hovorím mu, „Nebola som pripravená“! No a on na to, „To je v poriadku, ďalší prosím“ a fotky mi dal do ruky. No čo už, vzala som ich a bežala na železničnú stanicu, kde mi mali vydať preukaz. Pani za priehradkou si vzala fotku a vraví, „To, ako keby ste spoza rohu vykukli„. „Môžem sa pozrieť prosím?“, vravím jej. „Isto, nech sa páči“, s úsmevom odpovedala. Na fotke som vyzerala ako výherná diagonála v bingu a môj ubehaný deň pán „fotograf“ zachytil celkom dokonale. Takže nakoniec to bol asi umelec. Takáto bola moja fotka na režinke, nepoužiteľná, ak by záležalo na mne, ale hlavne s úsmevným príbehom. Verím, že nie som výnimka.

Preto sa hlásim o slovo, vzdorujem a tvrdím, „Nebolo by super, keby sme mohli dať na preukazy naše najobľúbenejšie fotky, ktoré si sami zadovážime“? Predstavte si ten rozdiel, na jednej strane unavený pán, ktorý spraví za deň stovky fotiek a nebaví ho to ani trošku a na druhej strane ochotný a milý priateľ, najlepšia kamarátka alebo 100% trpezlivý tripod.

Pre koho by ste sa rozhodli vy?