Keď som začala blogovať, vôbec som nevedela, čo ma čaká. Bola to taká neznáma, nepoznaná oblasť, ktorá ma lákala tým, že bola zahalená rúškom tajomstva. Na začiatku bola vzrušujúca skutočnosť, že možno v tom veľkom svete na vás niekto náhodou natrafí a začne vás čítať, prípadne začne vás sledovať. Očakávate, že ten niekto sa stane postupom času vaším fanúšikom a na ceste vášho blogovania vás bude podporovať najmä milými komentármi. A áno, stalo sa to a ja som si počas niekoľkoročného blogovania vytvorila verné publikum. To publikum zo začiatku nepozostávalo z rodiny, z priateľov, či zo známych. Bola som v strese, aby náhodou niekto z môjho okolia neprišiel na to, že mám svoju stránku, kde píšem o svojich pocitoch a skúsenostiach a kde hlavne približujem vlastný pohľad na módu a všetko, čo s ňou súvisí. Nechcela som, aby niekto z blízkych vedel o mojom mieste, kde si občas vylejem dušu, podelím sa s vami o vtipné zážitky, či jednoducho vám prihodím pár rád, tipov, či odporúčaní, čo a kde nakupovať, čo a ako nosiť a čo a ako kombinovať. Vo vzťahu k môjmu blízkemu okoliu som chcela byť anonymná. No skôr, či neskôr sa predsa len o mojej blogovacej aktivite aj tak všetci ostatní dozvedeli. Na moje prekvapenie to prijali dobre a pre mňa to už nebolo vôbec stresujúce. Moje vzrušenie vzrástlo a pribudla väčšia zodpovednosť. Snažila som sa byť v blogovaní lepšia, robiť s Martinom zaujímavé články, kvalitnejšie obrázky a častejšie prispievať na blog. Avšak prišlo niečo, čo ma tak trochu pribrzdilo.

 

 

SOCIÁLNE SIETE – ČO S NIMI?

Aby ste svojím blogom oslovili čo najširšie spektrum ľudí, mal vám k tomu poslúžiť práve Facebook a neskôr Instagram. Som však asi jediná, ktorá sa vzhľadom na dĺžku blogovania dostala na tieto dve sociálne siete ako posledná. A paradoxne hoci tam už konečne som, stále som si k týmto 2 sociálnym sieťam nevypestovala pozitívny vzťah. Vôbec nepatrím k tým, ktorí keď ráno otvoria oči, hneď ťukajú do svojich smartfónov. Nepatrím ani k tým, ktorí len čo majú voľnú chvíľku, využijú ju na to, aby polajkovali iným obrázky. Ďalej pokomentovali alebo zistili počet lajkov na svojom poslednom obrázku, resp. zistili, koľko nových followerov im zase pribudlo. Mne vyhovovalo byť len na blogu a raz, dvakrát týždenne prispievať článkami. Ten kolotoč okolo spomínaných 2 sociálnych sietí mi z času na čas prerastá cez hlavu. A hlavne z tohto dôvodu, tam nie som tak často ako iní. Byť na Facebooku alebo na Instagrame totiž pre mňa znamená byť stále online, a preto v poslednom čase hľadám tú správnu hranicu medzi online a offline svetom. Dá sa to vôbec?

 

BEZ BLOGOVANIA TO NIE JE ONO

Veľmi mi chýba blogovanie! Tým, že je všetko nastavené ako píšem, čiže na princípe byť celý deň na sociálnych sieťach a merať svoju úspešnosť lajkami a podobne, blogovanie u mňa, aj keď nechtiac, dostáva z času na čas červenú. To ma mrzí, pretože chcem blogovať! Avšak vidím, že vyššie uvedené sociálne siete sú viac v kurze. Dôvod? Sú oveľa rýchlejšie, priam bleskové v zdieľaní akýchkoľvek informácií a to je teraz priorita číslo jedna. Má to však veľkú nevýhodu a tou je, že si ľudia prestávajú príspevky vychutnávať. Preletia ich a bodka.

No a ja som zase skôr typ človeka, ktorý si chce užívať život plnými dúškami, a teda byť vačšinu času offline a nie online. To, čo zažijem, resp. to, s čím sa stretnem počas týždňa vám chcem sprostredkovane podať priamo na blogu, ktorý je pre mňa celým online svetom. A nie práve vtedy, keď idem napríklad jesť, tak poviem všetkým naokolo “počkať, prv to musím nacvakať“. Ja aj keď vidím na tanieri dokonale pripravené a ochutené jedlo, tak sa hneď pustím doňho a nezdieľam to s vami v danom momente. Možno, keď nájdem tú správnu hranicu, tak sa aj o ten tanier s vami podelím. Ale najprv musím v tom vidieť akýsi hlbší zmysel, ktorý v tom zatiaľ nenachádzam.

 

KEĎ TO NEJDE, TAK TO NEJDE

Pár rokov dozadu, keď sme boli s Martinom v Prahe, tak sme si predplatili celodenné vstupy do rôznych múzeí a galérii. Zo začiatku sme boli nadšení z množstva krásnych umeleckých diel, pričom sme ich obdivovali s otvorenými ústami. Ale prišlo veľké ALE. Čím viac sme boli v nemom úžase, tým viac sme strácali záujem o tak nádherné diela. Celé to sledovanie nám začalo prerastať cez hlavu. Už to jedinečné sa stávalo všedným. Zrazu sme si uvedomili, že náš, zo začiatku obrovský záujem o tú dokonalú krásu, postupne upadal. A takto nejako to mám aj v situáciach, keď prechádzam množstvom obrázkov na Instagrame. Zrazu sa prichytím ako tá ich výnimočnosť, či originalita stráca na hodnote. A to je jeden z ďalších dôvodov, prečo moja aktivita na týchto sociálnych sieťach tak poklesla. Je mi to ľúto, lebo mám stále množstvo obrázkov na publikovanie, ktoré ostávajú len tak “pohodené v šuflíku”.

 

BLOGOVANIE – HRANICA MEDZI ONLINE A OFFLINE SVETOM 

Ďalej, čo ma odrádza je to, keď vidím ako jedna slečna v električke prechádza rôznymi instagramovými fotkami a lajkuje ich bez toho, aby sa nad každou aspoň na chvíľu pozastavila. Platí u nej pravidlo 1 sekunda rovná sa 1 obrázok. A toto je už taký bežný lajkovací folklór, ktorý sa v rýchlom online svete udomácnil. A viete, čo mi vadí úplne najviac? To, že som toho súčasťou. Súčasťou niečoho, nejakého systému, ktorý neviem zvládať “zdravo”. Myslím tak, aby som nemusela byť kvoli publikovaniu a úspešnosti  prítomná online celé dni. Prosím poraďte mi, ako byť online efektívna a mať tak svoj čas v reálnom svete. Poraďte mi, kde je tá vaša hranica medzi online a offline svetom, ktorá sa vypláca?

 

FAREBNÁ EXPLÓZIA V PANORAMA CITY

 

 

S módnou blogerkou Ivkou z blogu mojaskriňa sme našu spoluprácu plánovali už veľmi dlho. Čas hral proti nám a nevedeli sme si zladiť termíny alebo v spolupráci nám bránilo zlé počasie. Nakoniec sme sa však dočkali a v jeden krásny slnečný deň sme svojimi farebnými outfitmi zaútočili na Panorama city. Čo viac dodať? Obrázky od môjho šikovníka Martina (nájdete ho tu) hovoria za všetko.

Majte sa krásne!

Vaša Katharine 🙂

 

Blúzka: Camaieu, Sukňa: Topankovo, Kabelka: Aldo shoes, Topánky: Sergio Bardi, Slnečné okuliare: Addict.sk, Náušnice: Zara

Fashion is beautiful